História okuliarov

Podľa expertov sú okuliare piatym najdôležitejším vynálezom odvtedy, čo človek objavil oheň a vynašiel koleso. Dôvod: po prvý raz v histórii ľudstva dostali ľudia možnosť vidieť dobre aj napriek problémom so zrakom. Dnes to považujeme za samozrejmosť, ale po mnoho storočí jednoducho neexistovalo žiadne riešenie pre ľudí so zrakovými poruchami – vynájdenie okuliarov malo ešte len prísť. Trvalo dlhý čas vyvinúť moderné okuliare, ako ich poznáme dnes. Tento proces vyžadoval veľa experimentovania a mnohé rozličné typy okuliarov vznikali aj zanikali. BETTER VISION podrobne popisuje históriu okuliarov – od ich začiatkov ako „kamienky na čítanie“ až po ich transformáciu na vyhľadávané lifestylové a módne doplnky.

Vynález okuliarov sa považuje za zásadný krok vpred v kultúrnej histórii ľudstva. Ľudia so zrakovými poruchami mohli odrazu viesť nielen aktívny každodenný život, ale aj dlhšie študovať, získavať nové znalosti a ďalej ich predávať ďalším. Veľký rímsky rečník Cicero (106 – 43 pred Kr.) nariekal, aké nešikovné bolo žiadať od otrokov, aby nahlas čítali texty. Alebo spomeňme špeciálny druh vizuálnej pomôcky vytvorenej cisárom Nerom (37 – 68 po Kr.). Svoje obľúbené gladiátorské zápasy sledoval pomocou priehľadného zeleného kameňa dúfajúc, že svetlo mu pomôže obnoviť zrak. Táto povera pretrvala až do 19. storočia. „Slnečné okuliare“ z tohto obdobia mali zelené šošovky a nosili sa tiež vnútri. No kedy a kde sa vlastne začal vývoj ozajstnej optickej pomôcky?

Arabský učenec a astronóm Ibn al-Heitam (cca. 965 – 1040 po Kr.) ako prvý navrhol, že vyhladené šošovky by mohli pomôcť ľuďom trpiacim zrakovou poruchou. Jeho nápad použiť časti sklenenej gule na optické zväčšovanie bol však zrealizovaný až o mnoho rokov neskôr. Jeho „Kniha optiky“ bola preložená do latinčiny v roku 1240 a dostalo sa jej čitateľskej pozornosti v mnohých mníšskych komunitách. Myšlienky Ibn al-Heitama sa stali skutočnosťou práve tu: v 13. storočí talianski mnísi vyvinuli polguľovú šošovku vyrobenú z krištáľa a kremeňa, ktorá pri priložení na kus spisu zväčšovala písmená! Tento „kamienok na čítanie“ predstavoval skutočné požehnanie pre mnohých starších mníchov trpiacich presbyopiou a výrazne zlepšil kvalitu ich života. V tomto období sa začalo používať nemecké slovo pre okuliare (Brille). Výraz je odvodený od slova beryll, čo je názov krištáľa, ktorého vyhladením vznikli prvé šošovky.

Kamienky na čítanie síce pomáhali ľuďom s každodenným zrakom, no stále boli na míle vzdialené od okuliarov, ako ich poznáme v súčasnosti. To sa zmenilo vynálezom, ktorý vznikol v preslávenej sklárni v Murane v 13. storočí. Murano, malý ostrov severne od Benátok, bol dlho považovaný za centrum sklárskej výroby. Odborné znalosti remeselníkov pri výrobe skla neboli zdieľané s cudzincami: recepty boli prísne tajné a cristalleri alebo sklári mali zakázané opustiť ostrov. Bolo obdobie, kedy ktokoľvek prichytený pri porušovaní týchto pravidiel mohol byť popravený. Počas tohto obdobia sa celý svet spoliehal na Taliansko, pretože biele sklo potrebné na výrobu optických pomôcok sa vyrábalo iba v sklárni v Murane.

Na konci 13. storočia dosiahli cristalleri rozhodujúci míľnik: po prvýkrát zobrali dve konvexné šošovky, každú z nich vložili do dreveného kruhu s driekom a spojili ich skobou. A hurá: tak vznikol prvý pár okuliarov! Tento pár „skobových okuliarov“ však nebol vybavený žiadnymi časťami, ktorými by sa okuliare prichytili na hlave nositeľa. Napriek tomu však išlo o revolúciu z hľadiska komfortu videnia. Pre lepší zrak musel nositeľ len držať „dvojité sklo“ pred svojimi očami. Vynález bol dokonca zvečnený v jednej budove v regióne. V roku 1352 Tomasi di Modena namaľoval fresky v kapitule dominikánskeho kláštora San Nicolo v meste Treviso, na ktorých stvárnil aj sklíčko na čítanie a dvojskobové okuliare. Navyše aj napriek maximálnemu úsiliu sklárov nebolo možné udržať v tajnosti všetky záhady sklárskej výroby. Aby zabezpečili, že Benátky zostanú aj naďalej lídrom v sklárskom obchode, „očné sklíčka“ mali po roku 1300 povolené vyrábať iba tí, ktorí spĺňali všetky podmienky, ktoré určili cristalleri. Časom si skobové okuliare našli svoju cestu aj do Nemecka: najstarší vzor bol objavený v kláštore vo Wienhausene v severnej časti krajiny.

Postupom rokov sklári nahradili driek skobových okuliarov za oblúk a drevené rámy za olovené. Výsledok predstavoval ďalší dôležitý krok v evolúcii zrakových pomôcok: okuliare s nožičkami, ktoré sa veľmi podobali tým dnešným. V rastúcej miere sa začali používať rôzne materiály. Začiatkom 16. storočia sa spracúvali koža, korytnačina, rohovina, kostica, železo, striebro a bronz. Všetky tieto materiály si mohli dovoliť iba bohatí.

Bezprostredne po kamienku na čítanie vznikali vizuálne pomôcky všetkých tvarov a veľkostí. Napríklad monokel patril od roku 1727 k obľúbeným doplnkom zámožných mužov a žien v Nemecku a Anglicku. Lorňon, optická pomôcka, ktorú držíte rukoväťou pred svojimi očami, nasledovala v roku 1780. Norimberské rámové okuliare, ktoré ľudia nazývali nie veľmi prívetivo „drviče nosa“, taktiež pochádzajú z tohto obdobia. Išlo o uhladený pár rámov pozostávajúcich z dlhého, jedného kusu drôtu ovinutého okolo šošoviek. Hoci boli vyrobené z relatívne jednoduchých materiálov, boli veľmi obľúbené až do 19. storočia. Potom sa móda zmenila a ľudia začali uprednostňovať takzvaný cviker. „Hviezda“ medzi zrakovými pomôckami obsahovala dve šošovky spojené drôtom orámovaným do kruhov, ktoré doliehali vysoko na koreň nositeľovho nosa. Od roku 1841 nebol žiaden iný dizajn tak typický pre zámožnú nemeckú buržoáziu.