Ľudské oko

Oko je jedným z našich najdôležitejších zmyslových orgánov – len máloktorý iný orgán je tak zložitý. Ľudské oko dokáže prijať a okamžite spracovať viac ako desať miliónov informácií za sekundu. No zamysleli ste sa niekedy nad tým, ako oko vlastne funguje? Ako sú generované obrazy, ktoré skutočne vidíme? A ktoré časti nášho tela sú zapojené do tohto komplikovaného procesu? S BETTER VISION sa dozviete všetky detaily – o všetkom od anatómie oka a štruktúry až po jeho funkcie.

Oko funguje takmer rovnako ako videokamera. Jednoducho povedané, jeho rôzne časti vzájomnou spoluprácou vizualizujú svet okolo nás. V ďalšom texte sa dozviete, ako presne oko funguje. Najprv si však povedzme o hlavných častiach oka a jeho štruktúre.

Rohovka, externá vrstva oka, je vlhká vďaka slznej tekutine, ktorá ju pokrýva. Je zapustená do vrstvy známej ako skléra (biela časť oka). Spoločne tvoria niečo, čo odborníci označujú ako tunica externa bulbi. Rohovka funguje ako okno: má diskovitý tvar, je priehľadná a prepúšťa do oka svetlo. Takisto chráni oko pred vonkajšími vplyvmi, ako sú nečistoty, prach alebo povrchové poranenia. V prirodzenom stave je veľmi pružná. Vďaka svojmu zakriveniu má okrem toho optické vlastnosti a zohráva kľúčovú úlohu pritom, že nám pomáha vidieť jasne.

Skléra, teda biela časť oka, je hrubšia a pevnejšia ako rohovka a chráni tak oko pred jeho poškodením. Prakticky pokrýva celé oko až na dve výnimky: vpredu je zapustená rohovka a vzadu sa nachádzajú očné nervové vlákna.

Zrenica je čierna bodka uprostred ľudského oka. Reaguje na dopadajúce svetlo a prispôsobuje sa jeho intenzite. Neumožňuje to samotná zrenica, ale dúhovka. Veľkosť našich zreníc môže ovplyvňovať aj náš emocionálny stav. Napríklad strach a veľká radosť môžu spôsobovať rozširovanie zreníc, zatiaľ čo ich veľkosť sa mení aj pôsobením alkoholu a drog.

Dúhovka, farebný kruh, obklopuje zrenicu a funguje rovnako ako clona: riadi množstvo svetla, ktoré vstupuje do oka. V svetlom prostredí zabezpečuje, aby bola zrenica menšia, a dovnútra tak prepúšťa menej svetla. Za tmy dochádza k pravému opaku: zvierač zrenice sa otvorí a zrenica sa rozšíri. Zabezpečuje tak, aby do oka mohlo prenikať viac svetla v tme a menej svetla v svetlých prostrediach. Dúhovka tiež určuje farbu našich očí a pri každom z nás má jedinečnú štruktúru. Je pomenovaná po gréckej bohyni dúhy. Zaujímavým faktom je, že farba dúhovky nemá absolútne žiaden vplyv na zrak. Človek s hnedými očami nevidí svet „tmavšie“ ako niekto so svetlejšími očami, napr. modrými.

Ľudské oko má prednú a zadnú komoru. Sú to priestory v prednom segmente oka, ktoré obsahujú komorový mok. Táto tekutina obsahuje hlavné živiny pre šošovku a rohovku. Zásobuje ich kyslíkom a pomáha im bojovať s patogénmi. Komorový mok v očných komorách má aj ďalšiu funkciu: pomáha oku udržiavať si svoj tvar.

Šošovka oka zachytáva svetlo vstupujúce do zrenice, čím zabezpečuje ostrý obraz na sietnici. Je elastická a pomocou ciliárneho svalu dokáže meniť svoj tvar. To jej umožňuje zaostrovať na objekty v krátkej aj veľkej vzdialenosti. To znamená, že keď sa pozeráme na blízke objekty, šošovka sa zakriví, aby sme mohli vidieť jasne. Pri vzdialenejších objektoch sa však splošťuje, aby sme opäť mohli vidieť jasne. Šošovka prevracia obraz, ktorý vidíme, a na sietnici ho vizualizuje zozadu dopredu. Obraz sa správne otáča až pri neskoršom spracovaní mozgom.

Ciliárne teliesko má z hľadiska nášho zraku zásadnú úlohu: vytvára komorový mok a obsahuje ciliárny sval (musculus ciliaris). Adaptáciou šošovky zaručuje, že môžeme zaostrovať na blízke aj vzdialené objekty.

Vnútorný priestor oka medzi šošovkou a sietnicou je vyplnený sklovcom. Tento priestor tvorí väčšinu oka a ako už napovedá názov, sklovec predstavuje základnú časť oka. Je priehľadný a z 98 % sa skladá z vody a zvyšné 2 % obsahujú kyselinu hyalurónovú a kolagénové vlákna.

Sietnica spracúva svetlo a farebné podnety a odovzdáva ich do mozgu prostredníctvom zrakového nervu. V skratke, sietnica pôsobí ako katalyzátor. Pomocou svojich senzorických buniek konvertuje dopadajúce svetlo, ktoré následne spracúva mozog. Tieto senzorické bunky pozostávajú z čapíkov (na videnie farieb) a tyčiniek (na rozlišovanie svetla a tmy). Nikde inde v oku nie sú tak husto usporiadané ako v strede sietnice alebo v makule. Približne 95 % všetkých senzorických buniek sa nachádza na ploche veľkosti asi 5 štvorcových milimetrov. To je zhruba veľkosť hlavičky špendlíka.

Cievnatka ľudského oka je umiestnená medzi sklérou a sietnicou a prechádza do ciliárneho telieska a dúhovky. Zabezpečuje prísun živín k receptorom na sietnici, udržiava stálu teplotu sietnice a je zapojená aj do akomodácie, t. j. prechodov medzi pozeraním sa nablízko a do diaľky, a to prakticky rovnako, ako zaostruje aj šošovka kamery.

Zrakový nerv má na starosti prenášanie informácií zo sietnice do mozgu. Skladá sa z približne jedného milióna nervových vláken (axónov), má hrúbku asi pol centimetra a vychádza zo sietnice cez papilu. Tento bod sa označuje aj „slepá škvrna“, pretože sietnica tu nemá žiadne senzorické bunky. Preto je obraz vytváraný mozgom v skutočnosti čiernou bodkou – naše malé sivé bunky bežne vykonávajú príslušnú kompenzáciu, aby bol obraz konzistentný. Tento bod však zvyčajne vedome nevnímame, pretože mozog túto chybu „dopĺňa“.

Malá plocha, veľký dopad: centrálna jamka zaberá plochu menšiu ako dva milimetre, ale v našom zrakovom systéme zodpovedá za kľúčové úlohy. Nachádza sa uprostred sietnice a obsahuje senzorické bunky, ktoré nám umožňujú počas dňa vidieť čo najjasnejšie a farebne. Keď sa pozrieme na nejaký objekt, naše oči sa automaticky otočia, aby mohol byť tento objekt premietnutý na centrálnu jamku.